Peter Serge Butko (1970), režisér a producent, Slovák žijúci v Prahe, kde v roku 1998 založil projekt Česko – Slovenská Scéna, dodnes existujúci ako Cafe Teatr Černá Labuť. Vyvíja a realizuje pôvodné umelecké projekty v Českej republike i v zahraničí. Patrí do tímu režisérov magazínu Q v Českej televízii, príležitostne vystavuje svoje obrazy a fotografie, produkoval koncert Ivy Bittovej a Idy Kelarovej JAZZ a jeho DVD záznam.

V jednom zo svojich rozhovorov píšete, že detstvo by ste už nechceli prežiť, lebo ho vnímate ako obdobie svojej neslobody. Starogrécky bájkar Ezop ako otrok v baniach v knižke Arnolda Bronnena hovorí že, stav slobody nevytvárajú okolnosti, ale pocit a stav ľudskej duše, ku ktorým sa treba vedieť dopracovať. Čo spôsobovalo neslobodu vášho detstva a aké predstavy slobody sa rojili v tom čase vo vás?

– Myslím si, že je nás viac takých. Všetko bolo vlastne v poriadku, len mi chýbala sloboda v tom zmysle, že som nemohol odísť kedykoľvek, ísť kamkoľvek, robiť čokoľvek… Bol som však dieťa, nebolo možné, aby mi rodičia vyhoveli, zavreli by ich. Možno práve vďaka tomu sa cítim ako človek, ktorý rešpektuje isté hranice. Hlavne ma frustrovalo, že som sa musel učiť veci, ktoré ma nebavili, stretávať sa v školách s dospelými ľudmi, ktorí mi neimponovali… Tešil som sa na to, že ako dospelý budem môcť niekomu povedať, že ma obťažuje a jeho názory ma jednoducho nezaujímajú a pritom ma to nijako neohrozí. Ja som sa často cítil ohrozený svojím okolím, a keď si na to dnes spomínam a dávam si to do súvislosti, bol to oprávnený pocit. Dodnes ho dokážem odhadnúť u niektorých mladých ľudí. Súhlasím s tým, že človek sa musí dopracovať k slobode ako stavu ľudskej duše, ale možno je otázkou, v akom veku a ako veľmi na nej ľpieme. Ja som dnes na slobodu natoľko háklivý, že napríklad nemôžem mať partnerský vzťah ako väčšina spoločnosti, a keď sa tak rozhliadam, neľutujem.

Ako mladý stredoškolák ste zakladali v Prievidzi Divadlo SHANTI, spájali ste v ňom poéziu, bábky, symboly, prichádzali ste s novými impulzmi. Kde ste ako vtedy ešte veľmi mladý hľadali a nachádzali podnety pre svoje počiatky divadelnej tvorby?

– To všetko malo základ v mojom vnútornom svete, ktorý som si od detstva vytváral ako protiváhu reálneho sveta okolo mňa. Taktiež to boli literatúra a poézia, ktoré som v mladosti veľa čítal. Veľkú úlohu v tom zohralo výtvarné umenie – fascinovalo ma. Jedna z prvých kníh, na ktoré si výrazne pamätám, boli úvahy Vasila Kandinského a jeho „know-how“ ako pristupovať k jeho obrazom. „Obraz je iba blana – filter. Musíte sa naučiť dívať sa cez obraz – za obraz.“ To ma inšpirovalo a naznačovalo, že to čo chcem povedať, nemusí zaznieť, len musím nájsť cestu ako to podať ďalej. Preto symboly, preto poetické videnie. A bábky sa ponúkali samy. Ako dieťa som dostal pomerne dobré a pekné bábkové divadlo, púšťal som si hudbu a hral s bábkami tanečné predstavenia. Neoponovali mi, plnili, čo som chcel a miesto hádania s nimi a neustáleho vysvetľovania som sa mohol venovať rozvíjaniu svojich nápadov. Dodnes považujem za svoje najlepšie réžie tie, kde ma herci nasledovali, pochopili, kam vediem kompozíciu detailov a nestavali sa na odpor. Pre mňa konflikt s ľuďmi nie je tvorivý. Zaujíma ma konflikt s vlastnými myšlienkami a vnemami. A taktiež pre mňa pri tvorbe musí existovať istá zhoda. Až potom príde na rad miera talentu. To vo mne zanechala doba, keď sme na Slovensku začiatkom 90-tych rokov robili amatérske divadlo. Za rozmer, ktorý mi to dalo, som veľmi vďačný.

Amatérske divadlo v Prievidzi vystriedala v 90. rokoch profesionálna príprava na JAMU v Brne a následné usadenie v Prahe. Čím Praha priťahuje nielen vás, ale stovky, ba tisícky slovenských študentov? A čím si viaže divadelníkov?

– Praha je dnes jedno z najlepších miest na život v strednej Európe. Bojím sa, že už to dlho nepotrvá, ale ceny sú tu zatiaľ prívetivé, ľudia pomerne inteligentní, spoločnosť veľmi tolerantná a plná možností, teda života. Česko na rozdiel od Slovenska nie je katolíckou krajinou a to veľmi mení celkovú spoločenskú atmosféru, ktorá je prívetivá, bohatá a slobodná. To mladým ľuďom imponuje a tak to bolo aj so mnou. Ja som však išiel najskor študovať do Brna, kde bol pre mňa vzorom môj profesor Peter Scherhaufer. Po škole som bol rozhodnutý vrátiť sa na Slovensko, ale v tej dobe pár slovenských intelektuálov, ktorí ma zaujímali, utekali do Prahy. Moji kamaráti zo slovenských divadiel v tom čase protestovali na ministerstve kultúry proti nasadzovaným štátnym intendantom a ikonou 70-tich percent Slovenska bol Mečiar. To bola príšerná predstava. Keď prišla ponuka z divadla Rokoko v Prahe, neváhal som ani sekundu a snažil som sa zapojiť medzi pražských Slovákov. Riaditeľkou Slovenského inštitútu v Prahe bola vtedy istá pani Leinerovičová. Uprostred slobodnej Prahy zcenzurovala výstavu svetoznámeho slovenského fotografa Roberta Vana, môjho kamaráda. Ten to po desiatkach rokov života v USA vôbec nechápal. Drzo som k nej išiel protestovať, pretože jej postup voči jednému z mála žijúcich Slovákov, slávnych vo svetovom meradle, bol tiež drzý. Živo si pamätám, ako ma zmrazila svojou komunistickou rétorikou. Vtedy som sa modlil, aby títo ľudia zostali na Slovensku, aby Prahu nekazili. (A mimochodom, minister zahraničia SR nedávno odvolal ďalšieho riaditeľa Slovenského inštitútu v Prahe, Igora Očenáša. Bol predčasne odvolaný, pretože bolo treba niekam do trafiky umiestniť Vlada Valoviča. Pritom Očenáš bol prvý človek od polovice 90. rokov na tomto poste, ktorý vedel, ako na to a českí a slovenskí umelci to oceňovali. Musíme pamätať na to, že aj my i naši veľvyslanci sú v iných krajinách tvorcami alebo nositeľmi multikultúrnosti.)  Divadelníkov Praha podľa mňa priťahuje možnosťami, ktoré ponúka. To množstvo sál, alternatívnych priestorov, divadiel, najrozličnejších umeleckých projektov a plno mladých ľudí z celého sveta, to je jednoducho lákavé a tvorivé.

Divadlo sa vo vašej tvorbe často spája s rituálom. Čomu pripisujete svoj hlboký vzťah k rituálu?

– Myslím, že hlavne záujmu o odlišné kultúry a sile toho, čo pre ne rituál znamená. Nedávno som na Srí Lanke v Colombe videl slávnosti splnu. V podstate to boli folklórne slávnosti plné rituálnych symbolov uprostred nočného mesta a vyrazilo mi to dych. Ľudia mladí, starí, hlavne však veľmi sústredení. Obklopení hudbou, ohňom, rytmom, symbolmi, látkami, bábkami, zvieratami a témami. Ľudia považujúci za rituál veci spojené s duchovnom, sakrálnosťou. Z nich vychádza človek silný, ktorého nepoložia zlé správy v novinách pri rituále rannej kávy, pretože pre nich naše zlé správy nie sú zlé. Človek iný! Okamžite som vedel, že s tými ľuďmi chcem pracovať. Teraz začínam pracovať na tíme, ktorý by tam so mnou odišiel a zraelizoval istý projekt.

Stretli ste sa s takými formami a témami rituálu, ktoré výrazne zmenili váš životný názor, postoj, filozofiu?

– Samozrejme, že áno. Ale v podstate všetky stretnutia, ktoré presiahnu istú magickú hranicu, majú charakter rituálu. V súčasnosti pripravujem v Prahe inscenáciu Posadnutosť s podtitulom „Keď stratíte boha, musíte si stvoriť iného!“ V ňom jeden moslim často hovorí o bohu a zmieňuje pritom svojho boha – Allaha. Na čítaných skúškach vznikla diskusia, či je to nutné. Či nemôžeme Allaha vymeniť jednoducho za slovo Boh. Herci mali pocit, že napríklad kvôli islamskému terorizmu to nie je práve vhodné. Povedal som, že Allah je regulárne božstvo, korán je pre veľkú časť sveta krásna a múdra kniha a to, že sa interpretáciami zneužíva, je chyba ľudí a nie náboženstva. Prijali to, aj keď mne tým vlastne potvrdili, ako sa bojíme cudzích vecí. Ja sa vždy cítim ako znovuzrodený, keď sa niečoho prestanem báť, keď sa na cudzie kultúry, názory a zvyky prestanem dívať cez filter našich euro-atlantických noriem. Ale viem, že tento problém má aj druhá strana. Moment, v ktorom obaja stratíme vzájomný strach ma vždy zmení tým, že ma naplní.

Tvorili ste divadlo v Európe, Afrike, Ázii. Čím je divadlo v týchto rozličných kultúrach? A naopak, napriek odlišnostiam v kultúrnych vzoroch čo má divadlo, podľa vašich skúseností, na územiach tak vzdialených od seba, spoločné?

– Ja si s dovolením myslím, že okrem toho, že sa ľudia prídu pasívne dívať na ľudí, ktorí pred nimi aktívne niečo vytvárajú (čo je vlastne tiež rituál), nič spoločné medzi nimi nie je. Všetko určujú možnosti, takže je to veľmi závislé na tom, kde sa nachádzate. Napríklad zatiaľ čo u nás bábkara vnímajú ako toho, ktorého nezobrali na činoherné herectvo, v ázijských krajinách ho považujú za veľkého umelca a dostáva sa mu rešpektu, ktorý môže našinca až zaraziť – cítiť sa trápne. V Afrike či Ázii, v chudobných krajinách ľudia nepremýšľajú, kam pôjdu večer, či do divadla, na koncert či do baru, alebo sa budú dívať na televíziu. Nič z toho nemajú. Je to ako v stredoveku v Európe alebo ako ešte relatívne nedávno medzi našimi Rómami. Ten, kto má rozprávačský talent, po večeroch rozpráva „rozprávky“, príbehy, často veľmi kruté, tajomné i strašidelné. Sú to také „monodrámy“, dedia sa z pokolenia na pokolenie a ich interpreti sú prirodzene rešpektovaní. Z toho sa rekrútujú sem-tam mladí ľudia, ktorý majú snahu v tom pokračovať, niečo vytvoriť. Ale nedostáva sa im vedenia, chýba niekto, kto im naznačí systematickosť, cestu, ako na to, aby sa posunuli. Sú sami, chudobní, ale keď sa s nimi rozprávate o divadle, aké máme my, svietia im oči. Cítia to čaro a ja som si istý, že by ho vedeli prekvapivo dobre napĺňať. Napríklad u nás mi chýba rómsky študent scénografie, dokážem si predstaviť jeho zaujímavý prístup v práci s farbami atď… Bohužiaľ, väčšina z nich nemá maturitu, čo by sa dalo odpustiť, avšak je potrebné ich trochu podpichnúť, podporiť. Musíme si uvedomiť, že ich sebavedomie v tomto smere zatiaľ nemalo veľa príležitostí rásť. Je to jedna z vecí, ktorej by som sa chcel v budúcnosti viac venovať. Mám v pláne postaviť v Afrike umeleckú školu pre mládež, ktorá by študentom poskytla ubytovanie, stravu a priestor pre tvorbu. V súčasnosti ma to láka viac ako práca v Európe.

Pre diváka je divadlom predovšetkým predstavenie a priestor, kde sa odohráva, pre divadelníka je divadlom okrem javiska aj vnútorný život divadelnej komunity s prostredím, vzťahmi, zvykmi, správaním a pod. Ako ste vnímali a vnímate vo svojej práci tieto rozdiely v takýchto vzdialených prostrediach, resp. ako ich prijímate, či využívate?

– Divadlo je vždy o ľuďoch, tí sú nositelia kultúr. Indonézski divadelníci štýlu wajang-purva vás nechajú hrať sa so svojimi historickými bábkami, nalejú vám čaj a správajú sa k vám milo, keď im „náhodou“ zvedavo zablúdite do divadelného stanu. Pani z nemeckého divadla vám vysvetlí, že sa nemôžete fotiť s ich nádhernou bábkou v ich kulisách, pretože ako umelec to teoreticky môžete niekde použiť a na to nemáte povolenie autora výpravy. Japonskí herci a diváci prekvapivo prídu v celom húfe nadšene za tvorcami, keď sa im predstavenie páči… Ja sa dodnes zdráham len tak sám od seba prísť za niekým, koho nepoznám a povedať mu, že sa mi jeho práca páči, mám nános ostychu. Snažím sa prijímať tieto situácie tak, ako prichádzajú a pravdepodobne ich vo svojej práci podvedome aplikujem… určite. Mňa láka rozličné pubikum. Preto s predstavením Romances Gitanes občas cestujem po svete, láka ma varírovať ho, meniť a zapájať doň miestnych umelcov.

Na Scénickej žatve ste sa predstavili s inscenáciou pohybového divadla Doparoma, ktorá vznikla už ako druhá v spolupráci so slovenským divadlom VHV vo Vojvodine. Čo môže pomerne uzavreté slovenské vojvodinské divadlo ponúknuť divadelnej Európe?

– Som presvedčený, že je to čistota. Bezprostrednosť, s akou som sa tam stretol, je ohromujúca. My sa navzájom príliš pozorujeme, hodnotíme… Oni tam žijú a mnohí ani nehovoria po srbsky, takže sú uzavretí vo svojej komunite a správajú sa k sebe neuveriteľne priamo, pritom s takým slovenským šarmom. A sú schopní toto previesť na javisko. Nehrozí im namyslenosť, pretože majú problém získať víza a niekam vycestovať, riešia finančnú situáciu a do toho sú ešte konfrontovaní so srbskou povahou, ktorou sú zo všetkých strán obklopení. Keď som prišiel prvýkrát, nevedel som čo budem robiť, nevedel som s kým. Riaditeľ divadla Ján Černák mi hovorí, prídu ľudia, vyberieš si koho budeš chcieť. Na prvé stretnutie prišlo 20 ľudí, mladí, starší, starí. Boli zvedaví, čo bude. Dohodli sme sa a hrali všetci, vymysleli sme pre všetkých nejakú rolu a oni do toho išli. Nebolo to dokonalé dielo, ale malo význam. K postaršiemu súboru sa pridala mádež, nikto neodpadol, aj keď to mali ťažké, lebo museli zrazu divadlo zvládnuť vedľa zamestnania, školy, rodiny… Je to divadlo, ktoré roky formoval režisér Ľubo Majera, a je súčasťou ich života. Ich spoločnou zásluhou a hrdosťou je, že divadlo je tam spoločenská udalosť. To nasadenie a zapálenie ľudí s extrémnymi zážitkami je jedinečné. Pred vojnou boli bohatí a teraz len „ako-tak“ žijú. Pritom dokážu žiť kultúrne a venovať svoj čas namáhavej práci zadarmo a ešte k tomu dobre! Našiel som tam pár mladých talentov, ktoré ma nadchli. Bohužiaľ, z ďalšej spolupráce zatiaľ nič nebude, nie sú peniaze a kým budú, môžu zakrnieť. Sú vo veku, keď je potrebné s nimi robiť.

Dosť energie venujete Rómom, a zdá sa, že nielen prostredníctvom dielní a vystúpení Idy Kelarovej. Z čoho pramení tento záujem o spoluprácu s Rómami a čo vám dáva?

– Rómovia boli a sú naša najbližšia „iná“ kultúra a to, ako sa s ňou vyrovnáme, bude určujúce pre naše ďalšie vzťahy s odlišnostiami, ktoré budeme musieť čoskoro intenzívne riešiť. Mladí ľudia potrebujú pomôcť a mladí ľudia postavení stranou spoločnosti to potrebujú dvakrát. S Idou Kelarovou sme dlho riešili ideálnu formu pomoci Rómom. Došli sme k tomu, že dospelých nezmeníme ani my, ale ani nikto iný. Vedeli sme, že má zmysel dať rómskej mládeži pocit, že „to“ má zmysel. Pretože oni budú za pár rokov generáciou dospelých! Je potrebné v nich vzbudiť a udržovať pocit, že demotivácia, ktorú cítia zo svojich rodičov, sa nemusí dotýkať ich. Založili sme organizáciu MIRET (Medzinárodný inštitút pre rozvoj etnickej tvorby) zameranú na umelecky talentovanú mládež. A výsledky boli ohromujúce: predstavenia, ktoré sme s nimi vyprodukovali, mali ohromný úspech; vždy vypredané Švandovo divadlo v Prahe, vystúpenia v televízii a napriek tomu totálny nezáujem sponzorov, mizivá štátna podpora. Ďalej sme to nevládali utiahnuť, pracovali sme roky zadarmo, Ida do toho investovala vlastné peniaze, až sa minuli a ďalej nebolo z čoho to finančne kryť. Naše aktivity, vrátane Rómskeho festivalu Gypsy Celebration na hrade Svojanov sme museli zamraziť, dokiaľ sa z toho nedostaneme. Ale niekoľko talentov sa nám podarilo dostať na umelecké školy, či nájsť pre nich podporu na rozvíjanie talentu. Sme s nimi v kontakte a veríme, že ich cesta sa stane dôkazom toho, že naše úsilie malo zmysel a oni budú príkladom pre ďalších mladých Rómov.

S predstavením Cigánske romance ste prešli aj kus sveta. Ako vznikla inscenácia a čo zaujímavé ste zistili jej prostredníctvom o kultúre publika na viacerých miestach Európy?

– Vznikla v roku 1992 na podnet Viliama Dočolomanského, ktorý v tej dobe viedol divadlo Bodea v Liptovskom Mikuláši. Vilo zorganizoval festival a povedal: „Poď tam zahrať niečo s bábkami“. Dal som dohromady bábky, zavrel sa s nimi a s hudbou, a vracal som sa do detstva. Vodidlom mi boli legendy slovanských Cigánov, ako ich zozbieral Maxim Gorkij, a predstavenie bolo na svete. Ja som pred nástupom na JAMU rok pracoval ako elév v Bábkovom divadle v Nitre a mal som tam šťastie na výborných bábkohercov zo starej školy, hlavne Janka Hrma, ktorí ma učili techniku vodenia bábky. Takže som dal dohromady tieto zručnosti, dobrú hudbu a silný príbeh. Z bábok som urobil svojich partnerov a celé predstavenie som s nimi vlastne „pretancoval“ takmer bez slova. Predstavenie som hral na festivale v ruskom Čeljabinsku a tam som hneď dostal pozvanie do Pakistánu, ponuku na dve turné po Rusku, do Fínska, a tak ďalej. Najzaujímavejšie snáď bolo, keď mi ľudia rôznych kultúr po predstavení rozprávali, o čom bolo. Čo človek, to iný príbeh, ale rovnaký koniec: túžba po slobode. V Lisabone som jednému človeku argumentoval tým, že žije v slobodnej zemi, vyzerá, že mu nič nechýba, má európsky pas, a v porovnaní s ľuďmi v iných krajinách slobodný je. Povedal, že on slobodný je, ale duša nie. V Rusku sa mi jeden divák po predstavení zveril, že sa nemože vrátiť k svojim; že kedysi opustil svoj kočujúci rod, odišiel do mesta a založil si rodinu. Róm. Jeho otec, vajda ho zavrhol. S tým otcom som zhodou okolností hovoril o pár dní neskôr na uralskom vidieku a pochopil som ho. Tam je paralela s vašou prvou otázkou. Sloboda nie je len stav duše. Je tiež darcom i exekútorom. Nikdy nevieme, ktorý z nich príde.

Má ešte Prievidza šancu, že v nej zužitkujete svoje bohaté multikultúrne divadelné zážitky a skúsenosti?

– Ja by som bol rád, ale je to zložité. Na samostatnú inscenáciu už to asi nie je, to by trvalo dlho a ja sa snažím čas využiť čo najefektívnejšie vzhľadom na moje plány. Čaká ma niekoľko veľkých projektov, škola v Afrike a na to všetko musím zháňať peniaze. Ale už sa ma na to pýtalo pár ľudí a viem si predstaviť workshop (trebárs v rámci nejakého festivalu). Priviedol by som lektorov z iných kultúr a výsledkom by bolo predstavenie. Kľudne by sa to mohlo odohrať v Prievidzi alebo v Bojniciach v okolí zámku. Mám k nemu blízky vzťah. Nakoniec jeho posledný hradný pán Tomáš Pálffy bol dostatočne multikultúrna osobnosť. To by stálo za to.

Pripravila Jaroslava Čajková